[Bruinen]

Dlho sme rozmyšlali asi také 4 mesiace či tento pribeh zverejniť alebo nie. Ale naše rozhodnutie padlo a sme to dlžný voči ostatným aby si z našeho príbehu zobrali dobrý priklad a hlavne ponaučenie.
Náš príbeh začína dňom to bolo 25.04.2009 keď sme Bruinen videli po prvý krát a vedeli sme, že ju za každú cenu musíme mať pretože si získala hneď na prvý pohľad naše srdcia a naše rozdonutie padlo bez náznakov váhania. Dňa 27.04.2009 sme kúpili Bruinen od chovateľ skej stanice Potomok vlkov a odišli sme ako nový a šťastný majitelia Brui.
Naša malá nám už prvý den ukázala aká je inteligentná, úžasná, báječná fenka a osobnosť sama o sebe. Prve dni sme sa naučili sadnúť, lahnúť a ku mne nie len ako slovný povel ale ako aj na ručný posunok.
V tomto príbehu chceme všetkym dať vedieť aká naša vlčica bola vynimočná. Veľlmi obdihuhodné bolo, že naša malá vedela dať toľko lásky ako asi nikdo na tomto svete. Ona totiž milovala všetko: či to boli mačky, ci vtáčiky ktoré prileteli do dvora, či to boli srnky a či obyčajný chrobák…proste milovala všetko. A môžete nám veriť, že my všetci by sme sa mali čo od nej učiť.
Čo sme nevedeli že kúpou Brui nás čaká nie len radosť alej strach,obavy, smútok a bolesť zároveň.
Pri kúpe Bruinen sme podpísali predajno kúpnu zmluvu v ktorej stálo, že Brui bola v 4, v 6 a v 8 týždny odčervovaná a že mala potiaže hnačkou ale tento problém je už odstránení a že bol u nej uskutočení výhrez konečníka ale podľa chovateľky pani Zahrádnikovej je už všetko v poriadku a my sme jej verili,....... čo bola naša osudná chyba...
Malá mala hnačky od prvého dňa, čo sme prikladali k tomu, že ju treba odčervniť a usúdili sme to s toho pretože mala trochu matnú srsť a lupiny. Tak sme ju samozrejme hneď odčervnili a výsledok toho bol že v jej trusy boli červy dosť pekne vypasené a veľké. Po desiatich dňoch sme odčervovanie zopakovali kde sa ešte červy vyskytli a po ďaľších desiatich dňoch sme odčervnenie opäť zopakovali a konečne sme sa zbavili tochto problému. Asi dva dni bolo všetko v poriadku a my sme sa tešili z našej malej. Chodili sme von na veľké vychádzky a popri tom som nám ju fotila, aby sme si zachytili čo najviac z jej života. Ale nestihli sme sa ani poriadne vytešovať a nás problém z hnačkami sa vrátil. Malá nám začala zo dňa na den rapídne chudnúť a Brui sa už bála vykadiť- také bolesti jej pôsobili tieto extrémne hnačky. Začali sme jej brávať každý den vzroky trusu a po štyroch dňoch zbierania, sme tie vzorky odniesli na rozbor. Laboratórny rozbor bol pozitívny a diagnóza znela Gardie. Malú sme začali samozrejme hneď liečiť a po mesiaci sme mali liečenie za sebou. Bruinen nám začala pekne priberať a my sme sa s toho tešili ako malé deti.
Ale naša radosť bola až príliš krátka a ani neubehli ani dva celé týždne keď nám zase začala extrémne hnačkovať a behom piatych dní nám schudla skoro celých sedem kíl. A zase nové vyšetrenie inkluzívne sonografie. A výsledok? Naša Brui musí byť okamžte operovaná. U malej spôsobili neustále hnačky chronický zápal čreva a preto sa zrástlo hrubé črevo do tenkého. Samozrejme sme neváhali a nechali sme malú z operovať. Po operácii sme si malú zobrali domov a starali sme sa 48 hodín o ňu pod ustavičným dozorom. Dúfali sme, že to všetko bude zase v poriadku ale histológia čreva nám doniesla smutné správy. Diagnóza znela IBD. Samozrejme sa jej nasadila nová liečba a bolo nám povedané, že je to viac menej jej posledná možnosť .
Nechceli sme sa jej zdať a s kontaktovali sme sa dokonca s pár chovateľmi z Nemecka s dlhoročnou praxou zo československými vlčiakmi s prosobou o pomoc ale nám pomoci nebolo. Nikdo sa nenašiel kdo by z našim problémom vedel pomôct.
Pre našu malú by sme spravili naozaj všetko len aby sme ju zachránili. Krmili sme ju výsadne len morčacími prsiami s ryžou ale ani to už nepomáhalo. Jej črevo jednoducho nechcelo spolupracovať. Až nadišiel den rozhodnutia že malú uspíme.
Rozhodnutie padlo dňa 16.08.2009 že naša Brui bude dňa 23.08.2009 utratená. Nevieme či našu bolesť vôbec dokážeme tak vyjadriť ako by sme chceli. Ten posledný týžden bolo čisté utrpenie. A každým dňom ako by ste dostali novú ranu do srdca a každým dňom pocit ako by ste stratili kúsok sám seba. Cítite len:
Beznádej, úzkosť a bolesť .................
Brui nám dala novú nádej do života, dala nam zase šancu zase cítiť a boli by sme pre ňu všetko spravili a ona bola za všetko tak vďačná. Vedela si získať ľudí- stačil len krátky pohľad a mala vás.
Mesiace plné strachu, strach ísť ku kotercu čo zase bude, neustály strach o našu malú ktorá bola neustále na dietach, neustále na liekoch...
Až jedného dňa sme si povedali STOP- koniec ustavičnému trápeniu, STOP tabletkám, STOP dietam- „to si ona predsa nezaslúžila aby trpela naďalej“.
A tak sa aj stalo. Keď sa našej malej dávala uspávacia injekcia a ako sme sa jej dívali do očí, mala pochopila, že jej čas nadišiel a plakala a my s ňou do posledného dychu. Týždne nebolo dňa, ktorý by sme nepreplakali....
Prešli mesiace a ako sa hovorí čas vylieči- ale pre nás je to len teória lebo skutočnosť je iná. Stále hovoríme o nej ako keby bola živá a aj preto všetko, že chodíme pravidelne na jej hrob. Chodíme za ňou sa vyplakať, ako aj posťažovať a aj vynadať aby sa nám vrátila.
Aj keď nám „pani“ chovateľka povedala, že sa nám ozve, bohužial do dnešného dňa sa tak nestalo a čakali sme, či máme podniknúť právne kroky alebo nie, sme sa rozhodli, že ešte počkáme. Tým, že nám predala choré šťena, čo sa aj potvrdilo od zverolekárov, máme právo od chovateľky na náhradu ale doteraz je len ticho.
Samozrejme našu malú nám žiadne druhé šťeňa nenahradí, ale každý z nás je osobnosť a platí to či pri ľudoch tak aj pri zvieratách. Aj sme si vedomí toho, že vernú kópiu našej Brui nenajdeme a ani nehľadáme ale možno nový psík nám aspoň vylieči naše rany na srdciach.
Ale čo sme týmto naším príbehom chceli povedať, je to, že nedajte na pekné slová pri kúpe šťeňata, ale nechajte si potvrdiť, od vás ľubovolne zvoleného zverolekára, že ten psík je zdravý a aby ste nedopadli tak ako my a nemuseli ste to prežívat čo sme prežívali my.
Je veľká škoda, že v dnešnej dobe ešte stále nájdeme nezodpovedných chovateľou a ešte smutnejšie je to, že na to doplácajú chovatelia ktorý to neberú ako biznis ale viac menej ako hobby a robia to z láskou.
Dúfam, že ste sa z našeho skutočného ale smutného príbehu poučili......
KONIEC!