Quote:
Originally Posted by RadeKKK
Opravdu si myslíte, že to nechápou? Z té ukázky mi připadalo, že ti kluci to chápou a že je to hrozná sranda.
|
Nezastávam sa ich, ani nie som za nejaké to no-no-no so zdvihnutým ukazovákom.
Riadny trest podľa zákona, vrátane trestu pre rodičov, alebo kto je za výrastkov zodpovedný. Trest primeraný tomu čo spáchali a primeraný ich mentálnej vyspelosti.
Pokiaľ dieťa vyrastá v prostredí, kde ožratí rodičia bijú niekoľko generácií svojich potomkov, týrajú ich atd. je to z pohľadu toho dieťaťa "prirodzené". Musí zažiť aj niečo iné, aby mohlo porovnať a snažilo sa zmeniť. A chce to riadnu dávku odvahy a naozaj pevný charakter aby to dokázalo.
To ožraté, nadávajúce čosi v zamastených nohaviciach čo sa objavilo na krátky čas v danej relácii môže akurát tak potrestať za to, že sa dal nachytať a spravil takú somarinu, že to ešte zverejnil. Pripitý mozog naozaj ťažko rozlíši medzi dobrým a zlým a ešte ťažšie to dokáže naučiť svojich potomkov. A či sa to obráti aj proti členom ich rodiny? --- čo si vychovali, to majú. Sodoma a Gomora tu už vraj raz bola. A výsledok? Pár tisíc rokov je v histórii vesmíru zrnko piesku, takže ....
Cigánča vyrastajúce v chatrči pod lesom, kde celé generácie kradli a živili sa spôsobom pre nich typickým nepokladá krádež za niečo zlé. Čím viac napáli gadža, tým je populárnejšie, úspešnejšie medzi svojimi. Je to pre neho prirodzené a aj otázkou cti v danej komunite. Skúste mu vysvetliť, že koná zle.
Pes priviazaný na krátkej reťazi pri búde, bitý, týraný svojim "pánom" takisto nevie, že Vaša ruka, ktorá sa k nemu napriahla, aby ho pohladkala mu neublíži. Nepozná to a buď sa stiahne, alebo sekne po ruke. Bitka je pre neho niečo s čím sa stretá dennodenne. Koľko Vám bude trvať, až ho presvedčíte, že človek vie aj pohladkať, že ruka je aj na pochvalu, odmenu, jednoduchý priateľský kontakt? Dáte ho okamžite utratiť, zastrelíte ho, alebo ho zmlátite?
Pýtate a ja odpovedám: áno, myslím a zatiaľ tomu chcem veriť a mám 50:50 pravdu.
Odpoveď by som dostal až z priameho kontaktu s tými výrastkami. Neviem čím prešli, čo zažili, nezačínal by som však hneď bitkou a vyhrážkami. A možno by som so sebou zobral aj toho svojho sivého. Nie na demonštráciu sily, ale len tak, ukázať, že sa dá aj inak. Najprv medzi štyrmi očami, mimo jeho kolegov. Vo svojej svorke sa cítia aj oni sebaistí, ale po jednom......
Píšem možno, lebo je to pre mňa naozaj ďaleko, je lepšie v teplúčku sedieť a meditovať a nechať si nohy ohrievať živým sivým kožuchom.
Už moja mama mi vravievala: tak si dobrý až si sprostý. Čas a život veľa zmenil, ale niečo vo mne zostalo. Možno práve to niečo, čo tí výrastkovia nikdy nemali.
Michal.