Vystúpenie mjr. Františka Rosíka na ustanovujúcej schôdzi Klubu chovateľov československého vlčiaka dňa 20.03.1982 v Brne.
Dnešný deň je pre mňa veľmi slávnostný. Nielen preto, že naplnil prvú časť môjho životného cieľa, ale aj preto, že je vyvrcholením nepredstaviteľného úsilia, práce, bojov i odriekaní a plným právom môžem povedať i osobných obetí kynológov, ktorí často ohováraní a zosmiešňovaní svojim okolím plnili svoje dielčie úlohy svedomité, hrdinsky obhajovali postavené ciele a svoju prácu obrazne povedané, mnohokrát i proti všetkým.
Dovoľte prosím, aby som v tento slávny deň o nich, o tých, ktorí boli u toho, keď sme s Ing. Hartlom začínali a ktorí vytrvale prebojovávali a doteraz prebojovávajú nastupujúcu cestu Československého vlčiaka do sveta, zmienil aspoň niekoľkými slovami a tak verejne poďakoval za ich spoluprácu.
Prvým bol nprap. Kubaška Peter. Spoločne sme prevzali v Šamoríne od Ing. Hartla koncom 7. mesiaca v roku 1958 šteňa Bertu, narodenú 26.05.1958 v chovnej stanici Libějovice, zo spojenia Karpatskej vlčice Brity a Cézara z Bŕízového Háje. V tej dobe pokračovali rozhovory ako organizovať výchovu, výcvik, ako nastúpenú cestu rozvinúť, ako sa chovať, v tej či inej situácii, ktorého partnera pripraviť pre krytie. Stanovili sme si zásadu orientovať sa na psov z československého chovu. Organizovať produkciu psov a súk s potrebnými vlastnosťami v našej chovnej stanici. Okrem jedenkrát použitého Achmeda v. Haus Berlín od p. Luptáka, nebol u nás použitý importovaný pes. Zo slovenských chovateľov boli zapojení p. MVDr. Imro Tepper (Hasso zo Šamorína), MVDr. Rudolf Švec,CSc. (Broš z Ivanky pri Dunaji), Amor z Dvora Ker-Pal od p. Kereškeniho. Zo súk to bola Alma Soleg po Exovi od Schmidtov a Eggy z Barmi.
K prvému krytiu bol vybraný Hasso zo Šamorína, pes vychovaný p. MVDr. Imrom Tepperom. Z tohoto spojenia vyšiel 20.02.1960 vrh Old, Osa,..., ktorí sa podstatnou mierou podielali na ďalšej plemenitbe spolu s Bikarom, synom vlčice Brity a Kurta z Václavky, 21.05.1960, ktorý bol rovnako ako Berta vychovaný v našej chovnej stanici, ktorá od r. 1960 bola v Malackách.
Súdr. Kubaška sa tvorivým spôsobom podieľal na stvárňovaní nielen jednotlivých zvierat, ale svojským spôsobom pôsobil i na ľudí vo svojom okolí. Od samotného začiatku pevne veril, že to, čo sme si predsavzali, dokážeme. Nemal pochybnosti a každému svoje názory jasne vyjadril, nemal iba úvahy, nesmiernu trpezlivosť, a lásku ako k ľuďom, tak i k psom, s ktorými celý život pracoval. Je veľkou škodou, že s. Kubaška Peter sa tejto slávnostnej chvíle nedožil.
Vývoj všetkého nového prebieha v konkrétnych historických podmienkach. A v nich sme boli nútení riešiť mnohé a nie práve malé problémy. Musím povedať, že bez podpory a dôvery čelných funkcionárov Pohraničnej stráže a nášho zväzku - myslím bratislavského - by sme neboli schopní tieto problémy riešiť. Nemali by sme dostatočné ekonomické zázemie pre realizáciu našej práce. A za túto dôveru, za vytvorenie podmienok pre realizáciu našch predsavzatí, pri tejto príležitosti všetkým funkcionárom, ktorí sa nebáli a pomáhali, touto cestou ďakujem.
Súčasne však chcem vysloviť poľutovanie tým spolupracovníkom, ktorí po počiatočnom splanutí ochladli, prestali veriť v nastúpenú cestu. Možno to bola snaha vyhnúť sa problémom, možno sa chceli len vyhnúť úškľabkom a ohováraniu, možno že chceli riešiť svoje problémy miernejšou cestou odporu? Možno?
Druhým spolupracovníkom bol s. Suchý Jozef. Bol veľmi potrebný v celom pracovnom týme. Bol veľmi obetavý a híbavý. Nebál sa vstupovať do sporov a polemík. Nebál sa však ani problémov, ktoré sme museli riešiť. Veril v našu prácu, bral ju za svoju a pozitívne pôsobil na ostatných spolupracovníkov. V súčasnej dobe pracuje ako zootechnik vo Výskumnom ústave v Ivanke.
Pán npor. Maďar Michal preukazoval všetky schopnosti vycvikára, ktoré uplatňoval v práci na pohraničných jednotkách s potomkami kríženia. Bol jedným z prvých, ktorý svoju prácu vložil do krížencov a neskôr Československých vlčiakov, preukazoval ich pracovné vlastnosti a schopnosti uplatniť sa i v zložitých podmienkach. Taktiež s. Maďar bol presvedčený o tom, že novo sa tvoriace plemeno Caskoslovenskeho vlčiaka je životaschopné a presvedčoval o tom svoje okolie.
Bolo ešte veľa obetavých kynológov, medzi nich patrili súdruhovia Pažitný, Fraňo, Lovecký, Ufrla, Benko, Ťukálek, Sovík, Červaný a ďalší, ktorí si zaslúžia poďakovanie.
Súdr. npor. Gabriš Ján prevzal funkciu veliteľa chovateľskej stanice po s. Kubaškovi, aby v započatej práci pokračoval. Zmena pracovných podmienok, ktorá nastala po vybudovaní modernej chovnej stanice umožnila ďalšie rozšírenie tvorivej práce. Mala ďaleko väčšiu kapacitu a tým aj možnosti s väčšími nárokmi na spoločnú prácu.
Zatiaľ čo v iných chovných staniciach záujem o túto zložitú, ale krásnu prácu upadal, začal sa u nás chovný materiál koncentrovať. Okolo našej chovnej stanice sa začal vytvárať okruh chovateľov jak zo Slovenska, tak z Moravy a Čiech. Medzi prvými boli súdruhovia Driml z Kozolup u Plzne, Richnovský Eugen z Dol. Hámrov, Hnátek Štefan z Častej, Martínek Jozef a Seitl Jindrich z Medlíc, Slavičínska Oľga z Kroméríže Važany, neskôr s. Budinská z Častej, s. Ruska Tomáš, Ing. Sopuch Jozef a Peterský Ondrej z Bratislavy, s. Madle z Kolína, Ing. Chládek František zo Zaječí. Všetci sú aktívnymi chovateľmi a verím, že šteňatá z ich chovu sa budú podieľať na ďalšom skvalitnení plemena. Všetci títo chovatelia nám pomohli vytvoriť zázemie pre organizovanie chovu v podmienkach dnes vznikajúceho Klubu chovateľov Československého vlčiaka.
Súdr. Stolárik Pavel patrí do radov mladých kynológov, ktorí v podmienkach Pohraničnej stráže presadzujú ciele, ktoré po nás prevzali. I cez krátkosť času vo funkcii zaslúžil sa o rozšírenie Československého vlčiaka mwdzi civilnými chovateľmi. Súčasne preukazuje v tvrdých podmienkach Pohraničnej stráže jeho schopnosti.
Dnes na Slovensku máme pomerne slušnú chovateľskú základnú, ktorú tvorí 56 chovateľov a majiteľov Československého vlčiaka, mimo služobných psov a fen. Sú rozvrstvení vo všetkých krajoch - Východoslovenskom, Stredoslovenskom a Západoslovenskom. Ich menný zoznam s presnými adresami, s menami zvierat ktoré chovajú a ich rodičmi, dávam výboru Klubu k dispozícii.
Nesmieme sa ale domievať, že ustanovením Klubu chovateľov Československého vlčiaka sa súčasné problémy končia, že sa budú samé riešiť, že nebudú vznikať nové a možno ešte zložitejšie. Nesmieme sa domievať, že neprajníci nového plemena (a oni si to spočítali, že sa im to vyplatí) a ohovárači stanú sa serióznymi ľuďmi alebo našimi priaznivcami. Niektorí možno. Myslím, že zostávajúci budú vo svojej činnosti pokračovať. Oni si ale neuvedomujú, že či chceli alebo nechceli i tak nám v práci pomáhali. I napriek tomu, že nemali dostatok serióznych informácií, i napriek tomu, že polopravdu vydávali za pravdu s cieľom uškodiť a znevážili našu prácu, i napriek tomu že nechceli, aj tak nám pomáhali. My sme ich vyjadrenia a výroky zhodnocovali a nedôveru obracali na dôveru .
Nechceme žič podľa príslovia "medzi dravcami je všetko dravé". Práve naopak, chceme dokázať, že Československý vlčiak je schopný a zaslúži si pre svoju ladnosť, krásu, majestátnsť a svoje vlastnosti, postaviť sa vedľa ktoréhokoľvek plemena psov sveta. K tomuto konečnému cieľu bude smerovať naše chovateľské úsilie.
Môj syn, ktorý ako zverolekár pracoval s Československým vlčiakom v chovnej stanici po dobu vojenskej služby a je jeho veľkým ctiteľom, problémy, ktoré vznikli pri jednaniach o schválení plemena Československého vlčiaka na rôznych inštitúciách a súčasnú situáciu zhodnotil slovami: "Nielen že ste prišli s novou iniciatívou, ale ste veľa ľudí zobudili... A vyrušovanie zo spánku sa tak ľahko neodpustia".
Viem a istotne si to uvedomujete i vy, že budete ešte prinútení vykonať nie jeden súboj, nie jednu bitku, ale pevne verím, že nakoniec zvíťazíme.
Dovoľte prosím, na záver poďakovať tu prítomným predstaviteľom zväzu chovateľov za pochopenie a dôveru, za to, že sa nebáli postaviť za vec novú, začínajúcu, za to, že nám, pevne verím, pomôžu prekonať niektoré organizačné ťažkosti, ktoré nás čakajú.
Taktiež nám všetkým chovateľom a majiteľom Československého vlčiaka prajem hodne chovateľských úspechov, veľa úspechov v propagovaní plemena československého vlčiaka, veľa úspechov v diskusiách i pri výchove a výcviku.
Novozvolenému výboru prajem, aby pracoval prostredníctvom svojich členov cieľavedome, seriózne a obetavo v prospech celého nášho klubu a jeho členov.
František Rosík
|