Dedo Rosík býval na samote asi 3 km od posledných obývaných domov. Po druhom infarkte sa odsťahoval na radu lekárov z Bratislavy, od negatívnych vplyvov civilizácie, ktoré zákonite prinášajú všetky veľkomestá. Žije si tu v pokoji so svojimi štvornohými priateľmi a to s Repom a tuctom ďaľších psov a súk československého vlčiaka. Okrem psov tam choval niekoľko lesných zvierat, ktoré postupne ponachádzal, keď poranené alebo opustené mláďatá objavil v lese. Po vyliečení či dorastení tieto opäť púšťal na slobodu do svojej pôvodnej domoviny. Niekedy to u neho vyzeralo ako vo zvieracom sanatóriu. Nikdy si však nesťažoval, všetko čo robil pre tieto zvieratká, robil s láskou k nim a k prírode.

Na chalupe sa zhromaždilo 25-30 ľudí. Bolo to spojené s určitými ťažkosťami, lebo s autom sa tam nedalo dostať pre zlú príjazdovú cestu. Tou mohol prejsť akurát trraktor, batožina - stany, spacáky a iné "kufre" sa nosili na pleciach. Dedo Rosík si vedel však so všetkým poradiť. Bol výborným organizátorom. Skrátka bol všade, bol ochotný vždy pomôcť či poradiť. Vedel aj výborne variť. Varilo sa výlučne vonku na otvorenom ohni za každého počasia. Ohnisko bolo umiestnené uprostred prírodného malého amfiteátra, zvlášť na ten účel upraveného. Okolo rástli obrovské borovice týčiace sa k oblohe. Nezabúdalo sa ani na osobnú hygienu. Prameň s pitnou vodou, ktorý zásoboval chalupu, vyvieral s asi 30-metrovým rozdielom nad chalupou. Odtiaľ pretekala voda cez gumové hadice samospádom. Na konci jednej hadice bola namontovaná sprcha a tak sa každý mohol osprchovať kedy sa mu zachcelo. Voda bola síce veľmi studená, ale veľmi osviežujúca.

Každý večer pri táboráku sa určoval program na nasledujúci deň. Boli v ňom zahrnuté aj odborné prednášky o šľachtení plemien, chovateľstve, anatómii... Okrem deda Rosíka a Ing. Hartla, prednášateľmi boli väčšinou veterinári, ktorí sa špecializovali na chov psov alebo im tento bol koníčkom. Zaujímavé a dobre podané prednášky, niekedy aj s kúskom humoru, zaujali všetkých poslucháčov natoľko, že okolitý svet pre nich prestal existovať a až na volanie šéfkuchára si uvedomili, ako im ten čas letí.

Vráťme sa však k nášmu Flintovi. Ten bol uviazaný pred chalupou o divú čerešňu, pri ktorej som si postavil svoj stan. Bol odtiaľ krásny pohľad do údolia. Flínt mal rád vyvýšené miesta, odkiaľ mohol sledovať dianie okolo seba. Po obede, keď sa kuchár a služba venovali svojim obvyklým prácam okolo kuchyne, väčšina účastníkov sa vydala na pešiu túru, samozrejme so psami. Viedol nás skúsený domorodec, čo sa veľmi vyznal v okolitých lesoch. Cesta sa volila tak, aby sa aj psy zo záprahu mohli prejsť, čo pri horských chodníčkoch, ktoré neboli udržiavané nebolo ľahké, a vozíky sa museli neraz prenášať cez kmene popadaných stromov. Na takýchto cestách nie je núdza o nehody a tak sa stalo, že mladé dievča si podvrtlo členok. Neostávalo iné, len ju položiť na vozík a pokračovať smerom do tábora, ktorý bol vzdialený ešte dobrých 20 kilometrov. Keď sme ju dostali na lepšiu cestu, už aj psy zo záprahu boli unavené. Všetko boli 8-10 mesačné, prakticky nedospelé psy. Vtedy ma napadla myšlienka, že čo by sa stalo, keby som zapriahol Flinta, ktorý by to mohol zvládnuť sám. Energie mal až nadbytok, vážil aspoň raz toľko ako hociktorý z mladých psov, ktorí sa ešte len učili ťahať. Aj Flínt bol prvý raz zapriahnutý v postroji a nevedel, čo sa od neho očakáva, ale váha a vek mu dávali šancu lepšie zvládnuť úlohu ako mladým psom. Najprv sa len vrtel a otáčal, aby dosiahol svojimi zubami na vodiacu šnúru, ale zabránil som mu v tom prísnym povelom "fuj!" a pomaly som sa od neho vzďaľoval, volajúc ho za sebou. Keď si Flint uvedomil, že sa od neho vzďaľujem, zaprel sa do postroja, napol svaly a vozík aj s ranenou pohol. Spolu vážil vozík aj s ranenou aspoň 70 kg. Flínt ale veľmi rýchlo pochopil, čo sa od neho žiada a keď ešte videl, že som s ním spokojený, ťahal o dušu ďalej. Cesta už bola dosť rovná, preto sme nemali nijaké väčšie problémy s ťahaním a napredovalo sa relatívne rýchlo. Do tábora sme dorazili keď už sa zmrákalo. Všetci obdivovali Flintovu silu m výdrž, ktorú preukázal. Zhodli sa však na tom, že druhý deň Flint určite preleží alebo prekríva v svalovej horúčke. Boli však veľmi prekvapení, keď ich Flint na druhý deň skoro ráno - už o piatej - budil svojim zavýjaním a dožadoval sa svojej pravidelnej raňajšej prechádzky. Nadávali a budili ma, neberúc ohľad na to, že ja som bol ten, čo bol na druhý deň dolámaný a len horko-ťažko som sa vymotal zo spacáku. Nebola to však jediná príhoda, kde Flint ukázal svoju silu a schopnosti.

Keď sa raz pohádal desaťročný chlapec so svojim oveľa starším bratom, ktorý ho vyzauškoval, tento odišiel do lesa. Každý si myslel, že sa tam ukľudní a potom sa vráti. Po dvoch hodinách sa však začalo stmievať a chlapca nikde. Starší brat, už s výčitkami svedomia ma poprosil, či by som nemohol Flinta nasadiť na stopu. V lese bolo už ace šero, ale psovi to nevadilo. Ešte keď zbadal, že je stredobodom pozornosti, chcel sa ukázať a s chuťou sa pusta do roboty. Stopa bola veľmi kľukatá a chvíľu sio všetci mysleli, že sme stopu stratili. Ja som ho však poznal natoľko, že som si trúfol všetkým tvrdiť, že Flint je určite na stope, lebo má chvost veselo zdvihnutý a vrtí s ním. To znamená, že sa drží stopy. V opačnom prípade by chvost spustil, sklopil uši a začal by "revírovať" aby stopu znova našiel. Takto sme sa dostali až k prvej chalupe na Kopaniciach, kde sa Flint dobýjal na bráničku do dvora. Keď majitelia domku vyšli na brechot psa, zistili sme, že chlapec je tam a kľudne sa pozerá na televízor. Boli to dobrí priatelia deda Rosíka.

Ladislav Nagy