Ahojte,
moje skúsenosti so slintaním a zvracaním psa v aute sa nelíšia od zverejnených. V podstate sa pes bráni jazde autom, je pre neho neprirodzená, ale snaha byť s pánom je silnejšia a radšej cestu autom pretrpí ako by mal byť sám doma. Problémy s obojkom a „ naháňačku „ okolo auta sa mi takisto ešte nepodarilo úplne vyriešiť. Vačšinou stačí otvoriť dvere na aute, skokom je na sedadle a netrpezlivo čaká, po naštartovaní zaľahne a spí. Ale keď sa mu nechce je ako trucovité decko. Pokiaľ ste niečo podobné s deťmi zažili, netreba ďalej pokračovať. Keď prídem na to, čím to je určite to zverejním. Cesta do hlbín psej „duše“ je pre mňa stále veľkou záhadou.
U našich psov nevoľnosti postupne s vekom ustupovali - aj u NO aj u ČSV.
Veľký vplyv má okrem určitých vlastností psa podľa mňa spôsob jazdy vodiča. Rozdiel je badať pri jazde na krátke vzdialenosti, najmä v meste a na dlhé trate. Jazda v meste – časté zrýchľovanie, brzdenie, zmena smeru rozkolíše žalúdok nielen psa, ale potvrdí to aj pomerne veľká skupina ľudí trpiacich kinetózou. Ani pri dlhších trasách príliš vysoká rýchlosť citlivému psovi neprospieva.
Pomáha aj prázdny žalúdok. Prepravnú klietku som doteraz neskúšal. Tmavé fólie na zadných sklách sa osvedčili, nútia psa viac pozerať dopredu, alebo jednoducho leží a spí na zadnom sedadle.
ČSV reaguje citlivejšie aj na reakcie vodiča a spolucestujúcich. Stačí len prudšie gesto, alebo náznak emócií a hneď skáče na nohy a pomáha riešiť situáciu.
Takže môj postup: prázdny žalúdok, zbalené veci, auto pripravené na ulici, kľúče od auta vo vrecku, kratšia prechádzka na vyprázdnenie psa bez návratu domov, psa do auta dostať najlepšie hrou - skok cez prekážku, pochvala, pokojná atmosféra v aute, plynulá a pohodlná jazda, pokojný rozhovor, alebo tlmená hudba, klímu používať len výnimočne, kratšie prestávky, čas a trpezlivosť. Je to naozaj ako s malým deckom. Keď ho presvedčíte, že to on chce, máte vyhrané.
