[borislav]

Ahoj Leila,
môj výber, diskusie týkajúce sa výberu „nemej tváre“ a predsudky s tým spojené ma priviedli k jednej asociácii. Odborníci na chov psov sú totiž zásadne proti poľudšťovaniu psa. Som laik a preto si to môžem skôr dovoliť. Predsudky sú rozšírené aj v našej komunite – myslím dvojnohej. Predstav si vzťah majoritnej časti našej populácie k minoritnej časti – tzv. detí prírody, tmavšej pleti, žijúcich na okraji dediny blízko lesa v malých chatrčiach. Občas sa s nimi stretnem, sú to dobrí parťáci na zábavu, hru, voľný život kadejaké lotroviny, ale k ozajstnej práci by som si ich nezobral / česť výnimkám, ale tie zas trpia posmechom a predsudkami vlastnej väčšiny /.
Keby som bol mojou nemou tvárou, za tých cca 20 mesiacov by som sa naozaj čudoval chybám, ktoré za ten čas na mne napáchal, napr.:
- prečo musí dvojnohá časť svorky ráno vstávať, utekať preč z teplého brloha a nechať mňa malého a hravého samého doma keď do východu slnka je ešte ďaleko?
- Vracajú sa neskoro večer, unavení, nervózni, nahnevaní tak, že radšej zaleziem do búdy so stiahnutým chvostom a čakám, kedy sa ukľudnia a konečne ma zavolajú a pohladkajú?
- Majú na dierach v stene trojvrstové okná a pancierové dvere so siedmymi zámkami, keď ja aj tak zďaleka vycítim, že sa vracajú, počujem šuchot štrku na chodníku dávno predtým, ako oni zbadajú svoju noru? Nie je lepšie len tak ležať a cítiť pachy, ktoré prináša vietor a rozmýšľať komu a čomu patria, ako sa k nim dostať a zabaviť sa s ich nositeľmi? Prečo ich aspoň nenechá otvorené?
- Každé ráno sa sprchujú, umývajú, sprejujú páchnucimi vodičkami. Veď ja chcem cítiť ich skutočný aj keď som sám doma aby som naň nezabudol a zďaleka cítil ich príchod. Stačili by mi ponožky aspoň týždeň nosené, budem sa s nimi celý ten časť hrať a možno ich aj roztrhám a časť si schovám na neskôr, keď mi bude veľmi smutno. Mne stačí len trošku natiahnuť kosti, oblízať svoje partie, aby som bol istý, že sú tam a behom preč. Prečo nie aj jemu? Ja to potom musím svojim močom a kôpkami zakaždým pracne prekrývať a oni ma potom za to ešte potrestajú.
- Núti ma robiť veci, ktoré nechápem, nechcú sa mi robiť, radšej by som sa sním aspoň do troch rokov hral, naháňal a vystrájal. Minule ma potrestal za to, že som neposlúchol jeho povel. Ale ako som mohol poslúchnuť keď to znelo len ako „lhni“ alebo čosi také. Keby to znelo ĽAHNI, tak mu to raz ukážem, ako že mám snahu aj vážne pracovať, ale hneď vyrazím za najbližším kamarátom. Bude sa s nami potom na naháňačku hrať celý cvičák a konečne bude zábava.
- Upcháva mi diery v stena nory. Ako mám potom hneď vyraziť za kamarátom alebo kamarátkou, keď ich zacítim o aj dve ulice ďalej? Doškriabané dvere a rozbité okno ho strašne nahnevá, ale ten pach čo začne prúdiť do nory stojí za to.
- Núti ma jesť vraj vybrané lahôdky, ktoré ma potom preháňajú a nafukujú. Mne by stačil kus zajaca, zahrabaného v záhrade a odležaného aspoň týždeň.
- Prečo vešia na diery v stene nory tie tenké závesy? Na prechádzke sa snažím pozbierať všetko možné a čím viac. Keď ma zoberie večer do nory takého nafúknutého, musí to predsa ísť niekade von. Najlepšie poriadne silno, voňavo a s dobrým zvukom aby sa tie tenké látky dobre rozhýbali a mohol som sa s nimi hrať.
- Načo chodiť zháňať jedlo v tej smradľavej páchnucej a hučiacej krabici, keď stačí zostať doma, oddýchnuť si, zabaviť sa a niečo uloviť u susedov. Prečo ma minule tak veľmi potrestal, keď som ho na záhrade prekvapil tučnou sliepočkou od suseda. A ani ochutnať ma nenechal.
Ale mám už novú dieru v plote hotovú, zatiaľ mi na ňu neprišiel. Možno sa už nenahnevá. Teraz mu prinesiem kohúta.
- Nevie pochopiť, že šéf svorky chodí aspoň dva chvosty vpredu, ostatní za ním. Dáva mi stále na krk remeň a ťahá ma k svojej labe?
- Núti má zvítať sa s mojimi kamošmi až keď mi to on dovolí. Veď keď sa už raz poznáme, vítať sa treba už zďaleka a poriadne nahlas s našuchoreným krkom, zdvihnutým chvostom a vyplazeným jazykom.
- Otrava je aj na výstave. Aj minule sa mu nepáčilo, že mu nejaká dvojnohá vyčítala, že som tlstý, mám mäkké laby, mäkký chrbát, chvost vraj pri kluse stáčam doprava. Čo nevidí tie kamarátky za páskou, ako sa oni na mňa pozerajú? Aj on by sa inak tváril, keby mu niekto šmátral medzi nohami a odtláčal chvost doprava. Že mi potom tak zostal, no čo už. Musím aspoň pre formu po jednom z tých fešákov seknúť zubami, aby si pamätal, že kamarátky sú moje! Dvojnohí spomínali potom čosi ako „diskv“, alebo čo. Dúfam, že sa to dá aspoň zožrať.
- Ale na druhý deň som jej prešiel cez rozum, ráno som vôbec nežral, prebehol som sa, v kruhu stiahol brucho a stál som. Veď za páskou teraz stála moja stará známa – VEGA. Skoro som vraj zabudol aj na mimochod. Našťastie ten vysoký dvojnohý mi pri prehliadke chvost zdvihol rovno hore, a tak som ho držal aj pri kluse. Keď potom povedal že som čosi ako CAJC, nevedel som čo to je, ale pre istotu som po ňom aspoň vyceril zuby. Ale keď môj dvojnohý bol spokojný, tak som to nechal tak. Veď sme sa išli za chvíľu pozerať na Vegu.
- Keď som večer hladný, musí to vedieť široko ďaleko každý. A ešte viac, keď sa konečne nažeriem. Potom má byť poriadna hlučná zábava dlho do noci, až kým sa neunavíme a nezaľahneme na kopu a zaspíme. On sa chce len najesť a potichučky zaspať, aby ráno mohol zasa zavčasu zmiznúť. A aj keď sa nenažeriem, zabávať sa budem nahlas aj tak. Som síce mladý, ale veď slnko vyjde určite aj zajtra. Doteraz vždy vyšlo.
- Stále ma len hreší a trestá. Nevie o tom, že spory medzi nami, myslím tie vážne spory, zásadne rieši vajda. Náš, sivý, nami zvolený. Nebudem predsa chodiť do nejakých vyleštených kancelárií k psychológom, psychiatrom a komu že ešte. Aj tak tomu „ prd “ rozumejú. Vajda povie je to takto a hotovo. Keď ma ostatne chcel potrestať, rafol som ho, roztrhol rukáv. On si kúpil novú košeľu, rany sa zahojili nám obidvom. On zabudol, mne srsť narástla, ale moja jazva bolí stále. NEZABUDOL SOM.
- Nepatrím síce v vajdovej svorke, ale verím jeho, - vlastne našej - spravodlivosti.
- Naozaj to všetko nechápem. Prečo ma vlastne zobral z našej rodnej svorky? Veď slnko tam svietilo, nora bola dobrá, teplá, stále sme sa hrali, jesť bolo čo, nikto nás nenútil pracovať. Je toho oveľa viac, ale PREČO SOM VLASTNE TU? Ja som sa sem nepýtal. Som taký, akého ma stvorili, chcem byť voľný, hravý, túlavý, tvrdohlavý, ale už som trochu závislý na dvojnohých. Tak ma nesúďte veľmi prísne.

Ozaj, minule som videl zasa jednu noru. Boli na nej všetky diery v stenách voľné, ale nikto ju nestrážil. Neviem čo je to marec, ale možno tam bude niekedy ďalší sivý kamarát. Dopadne ako ja? A tomu dilino gádžovi prejdeme aj tak cez rozum.
Ospravedlňujem sa vopred, ak som sa niekoho ako laik úmyselne dotkol.

Borislav.